Veronika Kereková - autorka fantastiky

Dokáže zomierať duša?  Či to na mňa len skúša? Oči má privreté, drieme mi. Samučká medzi tieňmi.   Sladko zaspinká, zdá sa. Už s ňou nič nepokmása. Zronená, nádej hľadala, hlboko sa vo svet sklamala.   Zlomená duša zaspala, spánkom bezsenným. Hlúpučko dávno dúfala, že tentoraz bude s ním.   So životom v práve. V láske i v sláve. Že nezomrie sama, schúlená, naveky svetom zlomená.   Zobrali jej kyslík z pľúc, no ona dúfajúc stále snívala, aj keď plakala.   Ukradli jej slnko, deň. Realitou bol zlý sen. Bodali ju horúcimi slovami, krivili nad ňou ústami.   Mátali ju uhlíky žeravé. Túžila len po mieste, kde ukáže, čo v nej je. No to nik nechcel, iste.   Bojovala dlho, bojovala márne. Darmo vedela, čo je správne. No bez slnka chradla, belela, nad týmto svetom zúfala.   Zúfala nad svetom i nad sebou. Zúfala nad telom i nad tebou. Tieto márne životy  ju preniesli do temnoty.   O všetko ju obrali. O nádej i cit. O seba sa len starali, ako svet necítiť.   Necíti človek - necíti duša. Čo je to za

Atrament vo fľaštičke hral všetkými farbami. V jeho odraze sa beleli oblaky a slnko, ktoré vnášalo svetlo aj do najtemnejších kútov Čierneho lesa. Údolie podo mnou prekypovalo energiou vznášajúcich sa sivých Enkelov. Ich krídla sa rozpínali doširoka a nadvihovali ich temer ľudské telá do výšok. Dosť vysoko na to, aby vzleteli pár metrov nad vrcholce stromov, ale nie toľko, koľko by v skutočnosti chceli.  Ťahá nás to k Zemi. Sme s ňou spútaní. Enkel, ktorý vie lietať, ale nikdy neuvidí ponad oblaky. Dar s prímesou pokory, ktorý ma donútil predstavovať si. Keďže som nemohol do výšin ako bieli   Enkeli, mohol som aspoň jediné. Snívať.  Vo svojej mysli som si vymodeloval fantazijný svet plný farieb, ktorý ma svojou dokonalosťou úplne pohltil. Vžil som sa do neho, cítil jeho vôňu, vánok vetra a teplo slnečných lúčov. Vracal som sa ta každý deň a jediné, čo ma obmedzovalo, bola moja vlastná fantázia – a dostatok papiera a atramentu. Sadol som si pod strom a namočil si brko Mal som v pláne pr