Denník túlavej ryšavky
Keď som dopísala svoju prvú knihu, napadlo mi, že by bolo celkom fajn, keby som opisované miesta navštívila osobne. Malo by to pridanú hodnotu aj pre čitateľov a mňa naozaj zaujímali írske zákutia, či najslávnejšie miesta.
A tak vznikla myšlienka na trip po tomto smaragdovom ostrove.
Písal sa rok 2023 a ja som svoju knihu po dôkladnom prekontrolovaní preposlala slovenským vydavateľstvám a márne čakala na odozvu. A tak som sa rozhodla, že do toho Írska pôjdem, aj keby som si to mala nakresliť! A knihu jednoducho vydám aj sama.
Oboje nebolo podľa mojich predstáv.
Poďme poporade. Po pár týždňoch od odoslania sa mi ozvalo jedno skvelé vydavateľstvo. Ako už iste viete, bolo to Vydavateľstvo Príbeh a moja kniha sa im páčila natoľko, že ju posunuli na podrobnejšie preskúmanie šikovným editorkám. Po pár mesiacoch sa mi ozvali, že knihu vydajú. A tam už začala naša spolupráca vo veľkom.
Ale o tom neskôr
Kniha sama o sebe je pre mňa príbeh, ktorý chytí za srdce. A aby som dala do toho naozaj všetko, rozhodla som sa, že v júni 2024 navštívim krajinu zeleného trojlístka.
Dnes sedím v hoteli v centre Dublinu a píšem tieto riadky pre vás a pre mňa, aby som si zapamätala tieto chvíle, ktoré sa nebudú opakovať.
S mojím Denníkom túlavej ryšavky vás prevediem rôznymi miestami ostrova, kde má zelená farba vraj päťdesiat odtieňov.
Pozrieme sa v krátkosti na hlavné mesto Dublin, spolu prejazdíme karavanom k slávnemu mestu študentov Galway (áno, Edko je tu dosť populárny), pozrieme sa do útrob podzemných chodieb a na najkrajšie miesto krajiny – Mohérske útesy, ktoré zohrávajú v mojom príbehu veľmi dôležitú úlohu. Potom sa presunieme do mesta Killarney, kde prespíme viac dní, pretože toto miesto okúzli každého, ako i mňa inšpirovalo na ďalšie písanie.
Ak prebehne všetko tak, ako má, pozrieme si Ring of Kerry, vylezieme na najvyššiu horu Írska - Carantouhill a prezrieme si niekoľko starých usadlostí a prírodných úkazov, ktoré v knihe hviezdia.
Ak všetko pôjde, tak ako sa má, o nejaký čas sa dočkáte krstu mojej prvej knihy z írskeho prostredia a to rovno írskym morom, zemou, či kamienkami.
Ale aby som nechodila okolo horúcej kaše, v najbližšom príspevku vám ukážem a opíšem svoj prvý deň.
Deň prvý.
Dnes som vstávala včera. Áno, tak som sa cítila, keď som vstávala po jednej ráno. Čierny čaj ako-tak zabral a my sme mohli nastúpiť do taxíka ešte v predstihu. Na letisko do Viedne sme sa dostali ešte skôr, ako sme plánovali. Azda až príliš skoro, ale aspoň som sa pobavila na spiacich cestujúcich na kôpkach na zemi, kdekoľvek sme prešli.
Let išiel presne a onedlho sme boli v oblakoch. Poviem vám, bola to naozaj krása. Toto proste nikdy neomrzí! Keď sme vystúpali nad oblaky, cítila som sa ako v nebi, a to mám niečo precestované. Napokon potešila aj krásna dúha! Ako inak? Veď ideme do Írska, na miesto, kde sa na konci dúhy skrýva poklad.
Vyzdvihli sme si batožinu a hľadali taxík. Viezol nás milý starší pán Patrick, aké klasické írske meno!
Pravostranné riadenie a v kruháči doľava. To je obrovský rozdiel oproti našim cestám. Čakala nás zápcha, ale nič, čo by sa nedalo predpokladať. Zatiaľ som sa kochala výhľadom na krásne domy obkladané tehlami, ľudí rôznych národností a orientácie. Dúhové vlajky v niektorých oknách a na žrdi vládnych inštitúcií ma presvedčili, že tu je ľudskosť a pochopenie na prvom mieste. A naozaj. Íri sú pohostinní. Všade, kde sme sa za tento dlhý deň dostali, to prekypovalo úsmevom a správnou dávkou ochoty pomôcť.
Patrick nás vyhodil kúsok od Temple baru, kde sme mali vybavené ubytovanie. Ďalej nasledovala pešia zóna a my sme kufor ťahali po „mačačích hlavách“, ale len pár minút.
Odložili sme si kufor do hotela a čakal nás program.
Najskôr to bola Trinity College, ktorá disponovala najslávnejšou a najstaršou knižnicou v krajine. Podľa fotiek som sa mala na čo tešiť, ale keď sme prišli na miesto, zistili sme, že je na dnešný deň úplne vybookovaná, a tak sme išli ďalej s tým, že prídeme posledný deň a zabookujeme si presný čas.
Presunuli sme sa teda do Irish Whiskey Museum, kde sme pozreli, čo sa dalo, a krútili hlavami nad cenami niektorých výstavných fliaš. Našli sme tam aj Writers Tears, čo ma dosť pobavilo, lebo to bola imitácia knihy, ktorá ukrývala tri malé fľaštičky whisky. No v danej chvíli som nevedela, či ten autor toľko vypil, že jeho slzy mali 40% alkoholu, alebo plakal pri pohľade na „rozrezanú“ knihu.
Prechádzali sme sa Dublinom, ktorý nám odhaľoval svoje najznámejšie cestičky ako Grafton Street s preplnenými turistami a rôznorodými obchodíkmi. Všade nájdete trojlístky alebo zelené tričká s nápisom hlavného mesta, alebo inými vtipnými záležitosťami. Suveníry sú väčšinou znázornené ako trojlístky, trpaslíci, ovce, či triguatra a strom života. Samozrejme prevláda zelená.
Bolo veľmi chladno. Desať, jedenásť stupňov, kde ja som mrzla v piatich vrstvách oblečenia a Íri spokojne šli v tričku a radovali sa zo skvelého dňa bez dažďa.
Večer sme šli ešte do Temple baru a zašli sa pozrieť za najväčšou ihlou a portálom do inej dimenzie.
Napokon to bol zaujímavý deň a ja sa teším na ten ďalší.
Deň druhý.
Z hotela sme odchádzali o jedenástej a tak sme blúdili po meste a vymetali obchody so suvenírmi. O tretej poobede sme už boli na kraji Dublinu a prevzali si náš karavan, ktorý som objednala pol roka dopredu.
Po krátkej ukážke sme nasadli a plní rozpakov sme započali našu jazdu po smaragdovom ostrove. Ako to už býva, hneď na prvej križovatke sme odbočili do protismeru, (zvyk je železná košeľa) ale potom sme sa držali pekne vľavo. Poviem vám, to bola jazda!
Auto nemalo navigáciu, ale cez apple car play sme to hravo zvládli. Po ceste karavan dosť vŕzgal, tácky nadskakovali v zásuvkách a varná doska prikrytá sklenenou zástenou vydávala desivé zvuky, čo som ale hneď vyriešila. I tak karavan vŕzgal, a to mal len pár mesiacov.
Cieľ cesty bol jasný. Galway – mesto študentov. Aj Ed Sheeran vie, že je tu dobre, tak prečo nie?
Cesta tam bola v poriadku, väčšina cesty bola po diaľnici. Parkovanie na noc v odľahlejšej časti mesta kúsok od mora bolo zdarma. Miestni nám ochotne povedali, kde je obchod, a tam sme si nakúpili snáď na celý pobyt.
Išli sme nabrať morskú vodu do fľaštičky, ktorú som mala v pláne použiť na krst svojej knihy.
Dážď nás sprevádzal aj cestou naspäť, a tak sme po príchode do karavanu sušili veci. Ani vietor nebol šetrný a ja som len potichu dúfala, že sa na nás usmeje šťastie v najbližšie dni.
Na zajtrajšok som naplánovala Cliffs of Moher. Najväčšie útesy v Európe. Už sa neviem dočkať na ten výhľad!
Deň tretí.
Ráno sme šli pozrieť ešte múzeum v meste Galway a potom hor sa do jaskyne s najdlhšími podzemnými chodbami v Európe. Bolo tam napodiv príjemných 10 stupňov a celý čas v podzemí som si naozaj veľmi užila.
Potom sme išli na Cliffs of Moher – najväčšie útesy Írska a moju srdcovku.
Šťastie sa na nás naozaj usmialo, vyšlo krásne počasie a keď sme zaparkovali karavan, rovno sme vyrazili na desaťkilometrovú túru.
Nie nadarmo je to najnavštevovanejšie miesto v krajine. Výhľad na útesy vyráža dych. Svojou majestátnosťou a zvláštnosťou rôznych vrstiev hornín si zaslúžia každú pozornosť. A to ešte nehovorím o ich výške, miestami až cez 150 metrov nad morom.
Vybrali sme sa po chodníčku, ktorý sa miestami rozdeľoval, a tak sme si mohli vybrať cestičku bezpečia, kde by sme sledovali výhľady spoza plotu, alebo chodníček bližšie ku kraju útesu, ktorý bol ale stále dosť bezpečný, ale zato plný dobrodružstva.
Skúsili sme obe cesty. Výhľady som si zväčšnila asi stokrát, a tak bol čas na návrat do karavanu. V noci nás zobudila búrka a naším domom na kolesách nepríjemne hojdalo. Nehovoriac o hluku dažďových kvapiek, alebo krúp, čo padali priamo nad naše hlavy. Miestami som mala pocit, že sa hýbeme, a poviem Vám, nebolo to nič príjemné.
Deň štvrtý.
Dnes sme sa po búrke zobudili do prázdneho parkoviska. Dážď lial a bol hustý a cesta nepríjemne divoká. Samé úzke uličky a každú chvíľu sme sa museli vyhýbať.
Po troch hodinách sme napokon dorazili do cieľa presne podľa programu.
Mesto Killarney som si nevybrala len tak. Všetky miesta, ktoré spomínam, majú pre mňa a moje diela veľký význam. Preto v tomto meste strávime dve noci v kempe s výhľadom na najväčšiu horu smaragdového ostrova – Carrantoohill, ktorý má cca 1400mnm.
Dnešný plán bol prejsť si mesto, čo sme aj splnili, a dokonca sme k večeru našli aj miestne jazero, kde ma hneď kopla múza na krásnu scénu k danému miestu. Bol to čarovný výklenok, taký malý poloostrov, kde sídlila zrúcanina obrastená zeleňou a tajomnom. Nádherné, okúzľujúce miesto plné fialových kvetov, schody, ktoré neviedli nikam, kupola, napoly rozpadnutá, a v tom všetkom hviezdilo schodisko na vyvýšené miesto na vrchu zrúcaniny, ako stvorené na romantické chvíle. Bola som doslova unesená.
Voda z jazera odobratá a fľaštičky na krst kníh mám už plné.
Zajtra sa na nás teší Ring of Kerry a Muckross house.
Deň piaty.
Dnes ráno som po skontrolovaní apky s počasím zmenila plány. Malo byť krásne slnečno, a tak som sa rozhodla, že vyrazíme na horu Carrantoohill.
Začiatok trasy bol drsný. Takmer štyridsať percentné stúpanie nás rýchlo unavilo, no výhľady boli krásne, a to ma poháňalo vpred. Stúpali sme a slnko pieklo. Postupne sme videli stále viac oviec či agresívne sa pozerajúcich baranov.
Čo bolo zvláštne, nestretli sme takmer žiadneho turistu. Na Slovensku máme krásne hory a pri takýchto, ako sú tu, by sa stáli rady.
Cestou sme museli preliezť ploty, pri ktorých nás čakal pripravený rebrík. Celkom zaujímavé, ale chápem že ovečky musia byť ohradené.
Postupne sme sa dostali až k prvému jazeru. Podľa mapy sme vedeli, že za miernym kopcom nás čaká jazero, ktoré zrkadlí horu. Vybrali sme sa najkratšou cestou, priamo k nemu. To, že to bol zlý nápad, sme zistili, až keď bolo neskoro.
Na krajoch pahorkatín sa na nás z každej strany dívala koza. Sem-tam vydala zvuk, ktorý sa ozýval prázdnym údolím. Naháňalo to trochu strach, ale išli sme ďalej. Krok za krokom sme zisťovali, že je pôda stále mokrejšia, a pripisovali sme to nedávnemu dažďu. Snažili sme sa stúpať na kamene, no aj tých ubúdalo, a tak sme museli kráčať po mokrej tráve a zemi. Tá sa ale začala pomaly prepadávať a mäkká zem nás začala vťahovať. V tej chvíli mi, tuším, srdce vynechalo úder. Pridali sme do kroku a snažili sa nestáť na jednom mieste viac, ako bolo potrebné. Kozy na kopcoch okolo nás len mékali, akoby sa nám smiali. V tej chvíli sa mi aj ich pohľady zdali akési zákerné. Mala som pocit, že by sme tam nemali byť. Nikde nikto. Ani noha. Tak krásna hora, a žiadni turisti. Len dvaja Slováci, čo sa trápia v bahne.
Napokon sme sa dostali ku skalám, ktoré lemovali jazero, a konečne sme si vydýchli. Cestu späť sme si zvolili inú, a tak sme sa mohli chvíľu kochať výhľadom na hory. Boli sme sami. Všade úplné ticho. Na vrchol sme sa neodvážili, pretože z močariska sme boli mierne vydesení a všetka dobrodružná vôľa nás opustila.
Ja som si ako vždy ovlažila ruky v jazere a razom sa išlo späť.
Cesta dolu, ako to býva, bola ešte horšia. Teda, aby som to upresnila, väčšinu cesty to bolo ok, ale to začiatočné stúpanie sme si spätne užili aj cestou dolu.
Po túre som si povedala, že dnes ma už nikto nedostane od karavanu ďalej ako na pár metrov.
No čakal nás ešte malý výlet na Muckross house, nádherné sídlo v meste Killarney.
Aj toto miesto má pre mňa veľký význam, ale nebudem predbiehať.
Prišli sme a ohúril nás dav. Nečakali sme takú návštevnosť, ale boli sme radi za parkovisko zadarmo. Pri kúpe lístkov sme zistili, že práve dnes oslavujú 600-ročné založenie pevnosti, alebo rodu, teraz už neviem presne, ale hlavné bolo, že aj lístky na ten deň dávali zdarma. (To by sa u nás nestalo.)
Pozreli sme si vnútorné priestory, krásne vyzdobené sály aj zachovaný nábytok. Muckross house dýchal históriou zvnútra aj zvonku. Všetko bolo krásne udržiavané a vedela som si predstaviť, ako sa po chodbách premávali dámy v širokých šatách.
Ďalej nasledovala prechádzka k vodopádu Torc. Jeden starší pár nám povedal na začiatku, že to bude trvať len päť minút, a tak sme si povedali, že ideme.
Po pol hodine chôdze cez les a kopou šomrania na starší pár sme ho konečne našli a to moje nohy už mleli z posledného.
Vodopád bol krásny, no les ešte krajší. Nádherné staré stromy obrastené machom, alebo brečtanom. Jemné papradie a lesné kvety navodzovali krásnu atmosféru. Čakala som, z akého miesta vykukne víla.
Cestu späť sme sa už len vliekli a poháňala nás iba vízia studeného piva a vyložených nôh.
Preto dnešný deň hodnotím nadpriemerne, a to hlavne vďaka skvelému počasiu a dobrému plánovaniu.
Teším sa na zajtra a Ring of Kerry.
Deň šiesty.
Na dnes bolo v pláne ísť na Ring of Kerry, ale z časových dôvodov sme to museli zrušiť, pretože by sme sa nestihli do osemnástej ubytovať v kempe na okraji Dublinu a cesta tam trvala viac ako štyri hodiny.
Tak som rozhodla, že pôjdeme rovno do kempu, veď bolo už tak dosť neskoré ráno, skoro obed, a tak som našla aspoň dva hrady, ktoré máme po ceste a oplatí sa vidieť.
Prvý bol celkom blízko, len 5 km od kempu. Bol to Ross Castle, menšia zrúcanina hradu, ktorú lemovalo jazero. Vstup bol zdarma a okolie hradu bolo veľmi pekné, dokonca tu bola možnosť člnkovania, ktorú sme ale nevyužili.
Ďalej som zvolila za cieľ Castle of Rock, takmer v polovici cesty do hlavného mesta.
Je to veľmi navštevovaný krásny hrad, alebo zrúcanina? Miestami v hrade neboli zachovalé strechy ale to kráse rozhodne neubralo. Hrad sa majestátne vypínal na zelenom kopci a svojou prítomnosťou pútal všetku pozornosť.
Tu opisy končia, to proste musíte vidieť. Z tohto miesta žiarila taká krásna energia, že som nemala chuť odísť.
Po prehliadke sme naskočili do karavanu a to už bolo poobedie, a tak sme nastavili navigáciu rovno do kempu na okraji Dublinu.
Tu dnešný malý príbeh končí a čaká nás balenie a odovzdanie karavanu, hneď zajtra skoro ráno.
Potom túlanie po meste a posledná noc v hoteli.
Čoskoro sa so smaragdovým ostrovom budeme musieť rozlúčiť.
Deň siedmy.
Dnešné ráno sa nieslo v duchu upratovania karavanu a balenia vecí. Zistili sme, že nám zostalo nejaké jedlo, čo bolo škoda vyhodiť. Ale plechovky s fazuľami a sáčkové polievky sme nechali v miestnej kuchynke kempu. Niekto sa im azda poteší.
Karavan bol uprataný, veci zbalené, a tak sme vyrazili na jeho spanilú cestu k vráteniu. Od kempu to bolo len 45 minút jazdy, kde nás čakalo enormné množstvo kruhových objazdov. Uvedomili sme si, že je nám už dávno prirodzené jazdiť v ľavom pruhu a ísť do „kruháča“ vľavo tiež a smiali sme sa, či na Slovensku nebudeme mať problém.
Po odovzdaní nám pán z Bunk Campers dokonca ochotne zavolal taxi.
V hoteli sme si nechali batožinu a nasledovalo niekoľkohodinové túlanie mestom, ktoré sme si skrátili obedom (fish and chips) a dobrým pivom (Guinness) v jednom z tradičných írskych pubov. Tak sme si odškrtli posledné veci zo zoznamu a vybrali sa k Trinity College, kde som mala lístok na prehliadku v Book of Kells.
Knihy v tejto knižnici sú staré aj dvesto rokov. Pri vstupe do knižnice vás očaria krásne zvečnené fotokópie starožitných diel, rôznych keltských znakov, ako aj videá znázorňujúce samotné vytváranie kníh. Pre milovníka kníh a autora v jednom to bol raj na Zemi.
Samotná knižnica bola ako chrám ticha a úcty. Vtiahla vás dnu svojím čarom a mágiou, ktorá sršala z každej strany. Nádherný sudový strop či mramorové busty slávnych spisovateľov a filozofov lemovali chodbu dlhú takmer šesťdesiatjeden metrov, na konci ktorej sa vynímala majestátna svietiaca zemeguľa, ktorá sa otáča.
Proste nádherný zážitok nielen pre knihomoľov. Mne osobne sa odtiaľ nechcelo ani odísť. Historické miesta milujem a toto dýchalo neskutočnou energiou!
Books of Kells bola posledná atrakcia zo zoznamu, ktorý som si pripravila, a zajtra skoro ráno nás čaká let domov.
Írsko ma milo prekvapilo. Teraz, keď nad tým tak bilancujem, je to naozaj zaujímavá krajina plná prívetivých ľudí. Má svoje plusy a mínusy, a na tie sa pozrieme nabudúce.
Posledné ráno
Deň ôsmy.
Vstávali sme skoro, taxík nás viezol už o pol šiestej ráno na letisko, a tak som takmer celú cestu domov prespala. Posledné čo si pamätám bol Dublin z vtáčej perspektívy zaliaty slnkom.
A vraj v Írsku stále prší!
Zbohom, ostrov zeleného trojlíska! Cítila som sa tam ako doma, už len kvôli úžasným miestam, ktoré som mala možnosť spoznať osobne a vy ich spoznáte v mojich knihách.
Komentáre
Zverejnenie komentára