Poviedka: Básnik v temnotách

Atrament vo fľaštičke hral všetkými farbami. V jeho odraze sa beleli oblaky a slnko, ktoré vnášalo svetlo aj do najtemnejších kútov Čierneho lesa. Údolie podo mnou prekypovalo energiou vznášajúcich sa sivých Enkelov. Ich krídla sa rozpínali doširoka a nadvihovali ich temer ľudské telá do výšok. Dosť vysoko na to, aby vzleteli pár metrov nad vrcholce stromov, ale nie toľko, koľko by v skutočnosti chceli. 

Ťahá nás to k Zemi. Sme s ňou spútaní. Enkel, ktorý vie lietať, ale nikdy neuvidí ponad oblaky. Dar s prímesou pokory, ktorý ma donútil predstavovať si. Keďže som nemohol do výšin ako bieli Enkeli, mohol som aspoň jediné. Snívať. 

Vo svojej mysli som si vymodeloval fantazijný svet plný farieb, ktorý ma svojou dokonalosťou úplne pohltil. Vžil som sa do neho, cítil jeho vôňu, vánok vetra a teplo slnečných lúčov. Vracal som sa ta každý deň a jediné, čo ma obmedzovalo, bola moja vlastná fantázia – a dostatok papiera a atramentu.

Sadol som si pod strom a namočil si brko Mal som v pláne prepísať celý deň, až kým by som kvôli kŕču v ruke nevedel po sebe prečítať, alebo by mi slnko či mesiac prestali svietiť. Pretože keď začnem písať, nevnímam nič. Som v akomsi tranze. V sladkom dennom snení, poháňaný spaľujúcou túžbou prevteliť svoje predstavy do príbehu na desiatkach stranách tohto vyšúchaného zošita.

A presne tak by to aj dopadlo, keby nebolo nutkavej myšlienky, že ma niekto, alebo niečo pozoruje. Započúvam sa teda do zvukov lesa. Spev vtákov, hmyz či kráčajúca srna obďaleč ma usvedčujú, že som na kopci úplne sám. Ale je to naozaj tak?

Kútikom oka sledujem, ako sa ohrdnutá kvapka atramentu rozhodne znehodnotiť môj diár. Už ju asi nebaví čakať na múzu, ktorá odletela spolu s mojimi pochybami. Oddelí sa od brka a padá. Nežne, pomaly. Zasnene ju sledujem a očakávam jej tichý pád. Som zvedavý, aký obraz mi namaľuje.

Zrazu ma naľaká dunivý zvuk, ktorý niekde v lese vyplaší kŕdeľ vtákov. Tie sa rozpŕchnu po oblohe a ja rýchlo vzlietnem, aby som zistil, čo sa deje. Slnko mi zohrieva bledú tvár a ja sa s vetrom v krídlach rozhodnem to preskúmať.

Sedí tam a plače. Sledujem ju spoza veľkého pňa. Ešte nikdy som nikoho takého nevidel. Mama mi vravievala, že existujú, ale na vlastné oči som ich ešte nezazrel. Enkel biely sa zrodí raz za desiatky rokov. Tak ako Enkel čierny, ktorý sa združuje radšej v podzemných obydliach a zradných tieňoch, bieli svoje obydlia vybudovali vysoko nad povrchom, v nedosiahnuteľnom meste Enkelíria.

Vyzerá, akoby spadla z oblakov, ale zlomená haluz a úhľadne poukladané topánky pri kmeni napovedajú niečo iné. 

Čo tu robí? Pomyslím si, že potrebuje pomoc, no sám sa zakrádam húštinou a svojím ostrým zrakom sledujem každý jej pohyb. Srdce mi bije až v krku. Sústredím sa, aby ma nezbadala. Belosť jej krídel mi však vyráža dych a ja zakopnem. 

Plač náhle ustane a dievčina sa otáča na všetky strany. Žiarivo belasé vlasy zvlnené vetrom jej padajú popri tele oblečenom v ľahkých letných šatách. Na chvíľu prestanem dýchať a váham, či sa postaviť. Popri steblách suchej trávy sa na mňa zrazu pozrú dve vydesené zelené oči. Naplní ma prazvláštny pocit ohňa a chladu. Zvnútra horím, ale moju pokožku ovládne mráz. Nikdy predtým som nič podobné necítil. Úplne ma to ochromí. V tom momente sa mi  roztiahnu krídla, preváži ma a padám na zem. Moje krytie je odhalené.

Dievča mlčí. Líca jej zdobia farebné slzy. Sú ako mydlové bublinky v najžiarivejšom letnom dni. Ako diamanty, ktoré jemne padajú na jej bosé bledé nohy. Keby som ich pozbieral, nočná obloha by si ich vzala za svoje a ja by som sa mohol na ne každú noc zasnene dívať. 

Podíde ku mne a ponúka mi ruku. Moje líca zaplaví oheň. Jej dlaň je mäkká a teplá. No akonáhle vstanem, zazmätkuje a cúvne pár krokov. Až teraz si všimnem, že nie je v poriadku. Z kolena jej steká pramienok sýtočervenej krvi a ľavé krídlo má zvláštne zdeformované.

„Tvoje koleno!“ pribehnem k nej a z vrecka vytiahnem vreckovku s pár šmuhami od atramentu.

„Prepáč, nemám nič lepšie.“ Roztržito jej nohu obviažem a ustúpim.

Stále sa trasie. 

„Mňa sa nemusíš báť. Neublížim ti. Ale ako si sa sem dostala? Nemala by si byť v Enkelírii?“

Dievča smutne zakrúti hlavou: „Ja... Ja tam nepatrím.“

„To je nezmysel.“ Podídem bližšie. „Môžem?“

Biela Enkela zdráhavo prikývne. Prstami opatrne chytím konček jej žiarivého prameňa vlasov. Skúmam každý jeho detail. Pohladím jej najprv pravé, potom ľavé zlomené krídlo. Nie je krvavé. Hlavou mi blesne, že sa tak možno narodila, no tú myšlienku rýchlo zavrhnem. Bolo by to príliš kruté. 

Pozerám na ňu, rovnako úprimne a unesene ako ona na mňa. Nikdy som nič jemnejšie a žiarivejšie nevidel. Čiastočky prachu v slnečnom lúči sa ligocú ako letný sneh padajúci na mäkkú zem. Keď sa naše pohľady stretnú, akoby zlenivejú a padajú pomalšie. Aj ony sa snažia túto chvíľu zastaviť naveky. Zadržať tento moment, ktorý cítim až v kostiach, v každej bunke svojho tela. V každom nádychu a každej sekunde, topiac sa v zelených očiach tohto nádherného stvorenia, ktorému úplne prepadám.

A od tej doby už nepatrím sebe.

Usmeje sa. Urobí krok bližšie ku mne a nesmelo sa spýta: „Môžem?“ 

Bez váhania prikývnem. Dievča svojimi tenkými prstami prechádza po mojich sivých pierkach, až to začne štekliť. Krídla vystrelia do šírky a ona s úžasom sleduje každý ich záhyb.

„Vieš lietať?“

„Viem,“ preglgnem a dôjde mi, že ona lietať nedokáže.

„Čo sa ti stalo s krídlom? A čo robíš tu, uprostred lesa, do ktorého sa takmer nik neodváži?“

„Narodila som sa tak.“ Kráča okolo mňa a obzerá si ma. „Bieli Enkeli ma zavrhli, tak ma mama skrýva tu v lese. Vraj nemôžem lietať; načo mám krídla, keď nemôžem lietať?“ Zastaví predo mnou a pozrie na zlomenú haluz: „Chcela som to aspoň raz skúsiť.“

V očiach sa jej znovu zaligocú malé diamanty. Pohľad na to ma zužuje. Keď si pomyslím, že  siví Enkeli sú nešťastní, pretože nevedia lietať dostatočne vysoko...

„Neplač.“ Utriem jej slzu a pohladím líce. Neviem, kde sa vo mne berie toľká odvaha. „Chceš vedieť, aké je to lietať? Ja ti to môžem ukázať,“ usmejem sa, „ak chceš.“

Dievča vrelo prikyvuje.

„Vyskoč mi na chrbát. Stiahni krídla, aby sme nemali odpor. A poriadne sa drž. Zospodu ťa nik neuvidí, ale ty uvidíš všetko.“

Jej teplé ruky sa ovinú okolo môjho krku, kde hneď pocítim vlhko jej dychu. Opäť ma ovládne mráz, ktorý v sebe potlačím.

„Pripravená?“

„Už večnosť,“ usmeje sa.

„Poriadne sa drž,“ rozbehnem sa, „bude to jazda!“ 

Vzlietneme nad povrch a jej ruky ma takmer zaškrtia. Začnem kašlať a očné buľvy mi temer vyskočia z hlavy. Potom uvoľní zovretie a obaja sa rozosmejeme.

Nejaký čas je ticho. Neviem rozoznať, či sa bojí, alebo si to užíva. Preletíme ponad zelený les. Vietor bičuje naše tváre, ktoré sa upierajú na morskú hladinu pred nami. Zídem nižšie tak, aby si mohla namočiť členky. Šťastné zvýsknutie mi napovedá, že sa jej to páči. Jej zvonivý smiech ma napĺňa nevídanou energiou a ja jej túžim ukázať celý svet. Letíme nad plážou, potom cez les plný vydesených vertikanov a od smiechu nám tŕpnu ústa. Ešte jedna otočka vo vzduchu, kde ma stisne ešte viac, a už pomaly pristávame na lúke posiatej drobnými fialovými kvetmi. Neviem, či je to tou sladkou vôňou, jej hebkými rukami, alebo žiarivými vlasmi, ale zdá sa ešte krajšia ako predtým. Usmejem sa. Teraz už viem, čo jej chýbalo. To šťastie jej rozžiarilo oči, vložilo ružové rumence do líc a prinieslo nadpozemskú príťažlivosť.

Skáče a smeje sa. Tancuje s rukami rozpaženými ako krídla a kričí: „Tohto nikdy nebudem mať dosť!“

Zasnene sledujem jej šťastie. Stojím ako obarený v strede lúky, ako najväčší hlupák, ktorý sa nezmôže ani na slovo. 

„Ako sa vlastne voláš?“ zastane predo mnou.

Ako sa volám? Aké je moje... meno? No, ehm... zazvoní mi v ušiach.

„Som Emanuel.“

„Ďakujem, Emanuel.“ Hodí sa mi do náručia a v tej chvíli som si istý, že som jej úplne a nenávratne prepadol.

„Moje meno je Elysia.“

...

 

 

Ona

 

Sedí na zemi a smeje sa.

Spolu s ňou aj nebesá.

Vlasy má zvlnené od mora,

je z nej krásna potvora.

 

Keby len vedela, tušila len,

že byť s ňou je ako sen.

Že každou sekundou narastá

vo mne mágia prastará.

 

Dotýkame sa jemne nohami.

Kým verše sú mojimi drogami,

ona si číta, i sa usmieva.

Do krásy predo mnou dospieva.

 

Keby len vedela, že bez nej bláznim!

Že prázdnymi chodbami nocami blúznim.

Že neviem sa dočkať sa rána

a na deň, kedy povie mi áno.

 

Zbrklá je. Aj tvrdohlavá.

Hlavu má stále v oblakoch.

No vždy bude moja milovaná,

priznávam sám sebe v rozpakoch.

 

Túžim ju hladiť po vlasoch.

Bozkať jej hriešne pery.

Tancovať s ňou v oblakoch.

Vzlietnuť do výšok nehy.

 

Jedného dňa jej to snáď poviem.

Raz musím mať toľko odvahy!

Jej odpoveď sa dozviem

a už nebudem mať obavy.

 

Alebo ma odsúdi za trúfalosť

a nikdy so mnou neprehovorí.

Narastá vo mne zúfalosť,

z ktorej ma len ona vyslobodí.

 

„Píšeš niečo nové?“ spýta sa vzrušene.

Zahriaknem sa.

„Aha, zakázaný zápisník. Zabudla som,“ žmurkne a potom sa zamračí, „Nechápem, prečo máš predo mnou tajomstvá. Ja pred tebou nič netajím.“

„Možno ti to dám jedného dňa prečítať.“ Preglgnem a utriem spotené dlane do deky.

„Ale nie dnes,“ doplní a zasmeje sa.

Milujem, keď dokončujeme vety jeden za druhého. Vieme ticho sedieť hodiny a sledovať more či hviezdy, alebo prerozprávať chladné daždivé dni ukrytí pod hustou korunou zelených stromov, ktoré nám poskytujú prístrešie. Nútia nás túliť sa bližšie k sebe. Občas sa neviem rozhodnúť, ktoré dni mám radšej. Tie daždivé, kedy sa túlime a vymýšľame príbehy, alebo tie slnečné, ktoré trávime lietaním v neznámych častiach tejto bohom zabudnutej, divokej krajiny. Vtedy mi jej smiech znie v ušiach celé hodiny, dokonca aj v snoch, ak mám šťastie na spánok.

„Táto poviedka sa ti naozaj podarila. Zlepšil si sa,“ usmeje sa a podáva mi druhý zápisník z hnedej kože. Pritom jej vietor rozstrapatí rozpustené vlasy, ktoré jej za posledné roky narástli po stehná.

„Ďakujem. Už mám námet na ďalšiu. Bude o dievčati, ktoré stále stráca stužky do vlasov.“ 

Zasmeje sa a štuchne do mňa.

„Tu máš,“ vytiahnem jednu z vrecka.

Elysia sa zadiví: „Odkiaľ ju máš?“

„Lietala niekde vo vetre,“ zaklamem a usmejem sa.

Každé ráno chodievam na trh a kupujem biele stuhy. Presne také totiž nosí. Vlasy zapletené a na konci zviazané mašľou. 

„Ďakujem,“ nesmelo sa usmeje a rýchlo si vlasy zaviaže.

Hodí sa naspäť na deku a s rukami za hlavou nahlas premýšľa: „Chcela by som vedieť, aké to v meste je. Akí sú tam Enkeli? Dobrí? Zlí?“

„Každý, koho poznám, je sčasti dobrý a sčasti zlý. Nikto v sebe nemá len jednu vlastnosť.“

„To nie je pravda,“ obráti sa na lakte, „ty si dobrý.“ Otočím tvár a ocitnem sa zoči-voči mojej múze. Tak málo stačí, aby som ju pobozkal. Tak málo k neopísateľnému šťastiu. Alebo strate, ktorú nie som schopný uniesť. Ešte nie.

„Mám v sebe temnotu tak ako každá bytosť na svete. Len som sa ju rozhodol potlačiť.“

Odhrnie si vlasy za ucho: „Takže tá bájka o čiernych Enkeloch je pravdivá? Žijú v tieňoch a podzemí, pretože nemôžu na slnko? Podľahli temnote, boh im vzal krídla a toto je ich trest?“

„Kým som ťa nestretol, neveril som, že existujú bieli Enkeli. Tí, ktorí vedia vyletieť až tak vysoko, že k ich vzdušnému ostrovu sa nikto iný nedostane. Tak ako bieli, existujú aj čierni. A majú krídla, len nelietajú.“

„Tak ako ja,“ hlesne.

„Nie. To nehovor. Čierni Enkeli sú zlí. Pohltila ich temnota. Ty sa s nimi nemôžeš porovnávať. Pozri na seba. Si presný opak. Čistá a dobrá. Máš v sebe viac dobra ako ktokoľvek na zemi.“

„Vravel si...“

„Ja viem. Každý má v sebe dobro aj zlo. Ale ja v tebe vidím len to dobré,“ začervenám sa a sklopím oči.

Chvíľu sme ticho. Elysia v prstoch otáča steblo trávy.

„Možno som jedného videla,“ zamyslí sa. „Vtedy som si to neuvedomila, ale bol to on. Bola noc a ja som si krátila cestu domov lesom. Spoza stromu vykúkalo čierne krídlo. Teraz už som si istá.“

„Prečo si mi to nikdy nepovedala? Čierni Enkeli sú nebezpeční! Mohli by ti ublížiť!“ Vrie vo mne krv a krotím vlastné desivé predstavy.

„Nič sa mi nestalo. Ihneď utiekol. Podľa mňa nie sú zlí, Emanuel. Len nepochopení. Žiť v temnote musí byť smutné a osamelé.“

„Ale i tak,“ sadnem si, „odteraz ťa budem nosiť priamo k dverám a je mi jedno, čo na to tvoja matka bude hovoriť. Určite už tuší, že sa celé dni neprechádzaš lesom úplne sama.“

Dievča sa pomaly usmeje, no mne v hrudi bije splašené srdce. Snaží sa ujsť pred strachom. Pred hrozivými predstavami, ktoré od toho momentu budú napĺňať každú moju voľnú chvíľu. Avšak horšie budú tie v sne. Keď nebudem vedieť, čo je skutočné a čo nie. Budem  vydesene dvíhať zo zeme jej chladnúce krvavé telo uprostred čierneho lesa. Uvidím ju topiť sa, padať z neba ako padlého anjela so zlomeným krídlom. Budem sledovať, ako ma opúšťa na onen svet. Znova a znova. 

Temnota posilnená strachom si ma každú noc bude získavať a čakať na moment, kým jej úplne podľahnem. No márne.

...

„Elysia, poď! Zmeškáme to!“ náhlim ju.

Vždy a všade mešká, ale na to som si po toľkých rokoch už zvykol. Dnes ale bude niečo inak. Zajtra má narodeniny. Už zajtra z nej bude žena a bude si môcť podľa našich zákonov vybrať miesto pre život. A nie len miesto, ale aj to, s kým tam bude žiť. 

Postavil som nám malú chalúpku v lese. Ešte o nej nevie. Je z nej krásny výhľad na mesto, ktoré sa každý podvečer premení na svetielkujúcu krajinu. Raz za čas si vyjdeme na útes, odkiaľ ho sledujeme. Spev a hlasný hovor tam počuť ako slabé šumenie a svetielka sa v oknách mihocú ako svetlušky.

„Sú takmer ako hviezdy,“ hovorieva.

Dnes tam ideme opäť, ale miesto do mesta sa naše tváre zahľadia na oblohu. Raz ročne, vždy v tú istú noc, totiž padajú Perzeidy. 

Pribehneme na koniec útesu a nemo sadáme vedľa seba. Prikryjem ju pravým krídlom a ona sa o mňa oprie. Nebeské divadlo sa už začalo. Po chvíli, keď sa nabažím pohľadom na hviezdy, sledujem tie, ktoré sa jej lesknú v očiach. Tých sa, zdá sa, nikdy nenabažím. Pohľad mi klesne na jej pery a znervózniem. 

„Zase na mňa zízaš,“ povie s úsmevom na perách a pri tom neodtrhne zrak z oblohy. 

V jej očiach vidím padať hviezdu.

„Keby si si mohla niečo zaželať, čo by to bolo?“

Očakávam, že povie mať zdravé krídlo, a ihneď oľutujem svoju otázku. Nechcem ju rozrušiť.

Otočí sa ku mne a tentoraz sa uprene zadíva ona na mňa: „Ja už ale všetko mám, Emanuel. Mám dokonca viac, než som si mohla priať.“ 

Zaštípe ma v očiach. 

„Ja... Musím ti niečo povedať.“ Prudko vstanem.

Buď teraz, alebo nikdy, pomyslím si. Už je to sedem rokov, odkedy som ju prvýkrát uvidel. Viac to v sebe skrývať nedokážem. Srdce mi bije až v ušiach a opäť mnou prechádza mráz, ktorý už dôverne poznám. 

Vstane. Jej teplé dlane v mojich rukách ma upokoja a úsmev posmelí.

Zhlboka sa nadýchnem a zatnem zuby. „Tam je Severka!“ ukazujem na nebo.

„Áno, ja viem,“ zašteboce, „ale to si nechcel povedať.“ Usmeje sa.

„Ja... ja len, že dnes je krásne a zajtra máš narodeniny a ja...“ 

„Vyklop to!“

„Môžem ťa objať?“ vykĺzne zo mňa.

Po chvíľke ticha odpovie: „Isteže môžeš.“

Každý z nás urobí krok dopredu a nachádzame teplo v objatí toho druhého. Zapadneme do seba ako dve skladačky. Vytvorení jeden pre druhého.

Nezvykli sme sa objímať. V poslednej dobe sa stiahla pri každom mojom dotyku. Zdala sa iná. Akoby sa tešila a bála zároveň. A tak som sa stiahol aj ja. Dvaja hlupáci, ktorí sa báli.

Tentoraz však nie. Obavy sme nechali ležať na zemi. Objímame sa vrúcne a nikto z nás netúži prestať. Krv v žilách, hlasité bubnovanie našich sŕdc či zatajený dych prezrádza to, čo na nás vidieť už z diaľky. Cítim je vôňu, ktorá ma opantala už v prvý deň. Jej mäkké telo opreté o to moje, jej nežné ruky prepletené za mojím chrbtom. Nechcem, aby táto chvíľa skončila. Ibaže by tá ďalšia bola ešte krajšia.

S rozbúšeným srdcom sa jemne odtiahnem. Len kúsok, aby som bol čo najbližšie k jej perám, ktoré si tak túžim ukradnúť. Na okamih dýchame jeden vzduch, no potom sa to v nás zlomí.

Už viac nevládzem bojovať. Podľahnem túžbe vyvierajúcej z môjho srdca, ktorej sa konečne dostalo voľnosti. Je slobodná a hladná po ďalších sladkých bozkoch, ktoré moja múza opätuje s rovnakou vášňou ako ja.

Stojíme sami, samučičkí na vrchu sveta. Len my a hviezdy. Prejde mnou neuveriteľná energia. Cítim, ako sa mi roztvoria krídla ako po prvý raz, čo som ju uvidel. Nedokážem tomu zabrániť. Nechám ich pomaly klesať spolu s jej pravým krídlom a na konci ju nimi objímem. Vytvorím tak štít, ktorý chráni tento nadpozemský moment.

Otec opretý o verandu vyzerá ustarostene. Iste si nepredstavoval, že budem chcieť za ženu bielu Enkeliu. Stačil však jediný pohľad do mojich očí a vedel, že nemá zmysel namietať.

„Keď ju naozaj máš tak rád, musíš jej priniesť dar,“ vraví napokon.

Usmejem sa. Ešte mnou lomcujú emócie z minulej noci. Ledva stojím na nohách, čo som od šťastia nevedel zaspať. Ale na tento deň sa teším tak dlho! Moje telo je vysilené, ale duša plná nekonečného šťastia a energie.

„Viem presne, čo jej kúpim.“ Usmejem sa a otec ma potľapká po ramene. Dokonca sa mi na okamih zazdalo, že v jeho očiach vidím náznak hrdosti. Veľa to pre mňa znamená.

Slnko je už vysoko. Napoludnie sa máme stretnúť na útese. 

Zídem do mesta. Preskakujem schody po dvoch a napokon vzlietnem.

„Emanuel! V meste sa nelieta! Na to máš celý zvyšok sveta!“ zahriakne ma šedivá Sue.

„Slečna Sue,“ kričím nadšene, „kúpim všetky vaše stužky!“

...

 

„Mami, už mi nechaj tie vlasy! Jemu sa páčim aj strapatá. Prídem neskoro!“

Matka sa zasnene usmieva a uväzuje mi bielu stuhu do vlasov. Isto spomína na časy, kedy aj ona bola mladá a prišiel ju požiadať o ruku jej milý.

„Si si istá, že ťa chce požiadať?“

Usmejem sa a potlačím chichot: „Keby mohol, urobil by to už včera.“ 

Matka ma objíme a popraje mi šťastie.

Odpoviem jej: „Šťastie je moje druhé meno.“ A so smiechom sa rozbehnem do lesa. Už bude čoskoro poludnie. Emanuel tam isto čaká. 

...

„A tie striebrom vyšívané nemáte?“

Starena sa zohne do debničky a prehrabáva sa.

„Viete, dnes potrebujem len tie najkrajšie. Dnes je totiž veľký deň!“

...

Lesom bežím, ako najrýchlejšie viem. Moje zlomené krídlo však spomaľuje. I tak pridám. Neviem sa dočkať, kedy ho opäť uvidím. Cestou vyplaším kŕdeľ vtákov a stádo gugurov sa rozbehne smerom k mestu. Vyhýbam sa konárom a preskakujem trsy trávy. Zase meškám.

Zastavím sa až na samom okraji útesu. Dolu je to pekelná hĺbka. More je dnes mimoriadne nepokojné. Leto sa končí a na krajíčkoch niektorých listov začína prevládať oranžová. Zasnene sa zadívam do prázdna. Moja myseľ je neustále pohlcovaná spomienkami na včerajšiu noc. Nech robím čokoľvek, stále tam sú. Využívajú každú voľnú chvíľu a dávkujú ma sladkými bozkami a nežnými dotykmi či smiechom. Stále pred sebou vidím jeho modrosivé oči, ktoré ma tak uchvátili od prvého dňa. 

Po chvíli započujem šumenie pierok a ťažké mávnutie krídel. Pristál kúsok odo mňa. Pousmejem sa: „Už som si myslela, že neprídeš.“ 

Otočím sa a na moje prekvapenie predo mnou stojí zmätený mladý muž. Vyzerá inak ako môj Emanuel. Je nižší a silnejší. Čochvíľa sa k nemu pridá ďalší a ďalší.

„Mal si pravdu, Mac, je to biela Enkelia!“ Pomaly pristupujú a znechutene si ma obzerajú.

Cítim, ako ma očami prebodávajú. Som iná a im sa to, zdá sa, nepáči.

...

„Ešte jednu červenú, prosím.“

„To bude mať stužiek do konca života,“ zasmeje sa starena. „Musíš ju veľmi ľúbiť, chlapče.“ Podáva mi balíček a do vráskavých dlaní prijíma strieborné mince.

„Ani neviete, ako veľmi.“

...

„Čo je, maličká? Spadla si z oblakov?“ rozosmeje sa druhý.

Stuhne mi krv v žilách. Niečo je zle. Nepáči sa mi to.

„Čo myslíš, vie vyletieť tak vysoko, ako sa to o bielych Enkeloch hovorí?“

„Prestaňte, veď má zlomené krídlo! Bohvie, či vie vôbec lietať,“ povie najmladší z nich.

„Tak to poďme zistiť!“ 

Prvý Enkel sa ku mne rozzúrene rozbehne, zalapám po dychu a cúvnem.

...

Zbalím balíček do vrecka. Je čas vyraziť. Urobím pár krokov od obchodu a keď som si istý, že ma predavačka nesleduje, vzlietnem. 

Sotva sa však dostanem nad zem, v diaľke zahliadnem pohyb. Na útese niekto je! Stisne mi srdce a letím, ako najrýchlejšie viem.

Pred mojimi očami ako biela labuť klesá. More si ju berie za svoju. 

Zatmie sa mi pred očami a v ušiach mi zvoní len moje splašené srdce. Letím. Chladný vietor bičuje moju zdesenú tvár a ja sa bezhlavo vrhám do zradných vôd môjho najhoršieho sna.

Tma. Temnota a mrazivý strach.

Nevidím ju! Kde si? Kde si? Prosím! Musím ťa nájsť! Musím ťa zachrániť! Plávam z jednej strany na druhú ako zblúdená duša.

Snažím sa ísť do hĺbky, no nič nevidím. Idem zošalieť z toľkej bezmocnosti. 

Elysia! Elysia! Kde si?

Pátram, ale sám nenachádzam síl. Čas stratil svoju moc. Brázdim desivými prúdmi a cítim, ako zo mňa chladné more vysáva nádej a život. Už nemám kyslík. Už strácam vieru. Kde je? Neviem ju nájsť. 

Z posledných síl plávam ku každému belasému záblesku v tejto čierno-čiernej tme, ale márne. Vlny si ma pohadzujú a skaly sľubujú rýchlu smrť. Zlomený svetom a s pocitom okradnutého zúfalca sa nechám unášať prúdom a vypustím zvyšok vzduchu. Klesám pomaly sťa pierko vo vzduchu. A moje pľúca každým chýbajúcim nádychom prijímajú rozsudok smrti.

„Nedokážem žiť vo svete, kde ty nie si.“ Odovzdávam sa do mrazivých rúk smrti a sľubujem jej, že sa nebudem brániť.

...

Cítim bolesť na duši. 

Počuť tichý šepot. Zdá sa, že je to otec. 

Som zmätený. Je možné, že by to všetko bol len sen? Krutý a desivý sen? 

Áno. Určite sa mi to sníva. Zobudím sa vo svojej posteli a tento deň začne odznova.

Som slabý. Pomaly otvorím oči. Otec sa nado mnou skláňa s ustarosteným pohľadom.

Začne hovoriť. Pomaly a s bolesťou v očiach. 

Ako to všetko videl a letel za mnou. Ako jej bezvládne telo vyvrhlo more. Jej matka ju môže aspoň pochovať. 

Na hruď mi padá pomyselná hruda hliny a každým slovom oťažieva. Akoby ma práve niekto pochoval. Zakážem si to počúvať. Nie! To všetko je len klam! 

Zatínam zuby a obliečka sa krčí pod mojimi trasúcimi sa rukami. Samo srdce mi túži vyskočiť z hrude a radšej by svoje posledné údery odbilo na studenej zemi, než počúvalo túto desivú pravdu.

Už to viac nedokážem počúvať! Pozviecham sa a vybehnem priamo do západu slnka. Roztiahnem krídla a zasyčím. Bolí to, ale letím ďalej. 

Po nekonečných minútach som na mieste. Vznášam sa nad malým dreveným domom, vedľa ktorého sa hrdo týčil vysoký dub. Teraz je miesto neho nahromadená kôpka hliny a skromný kríž. 

Okamžite mi stiahne hrdlo a tvrdo padám k zemi. Keď prach ustane, na kríži čítam meno, ktoré tak prirástlo k tomu môjmu, akoby som čítal vlastné. Kiežby tam bolo moje meno! Kiežby si ty žila a ja nie! Ako môžem žiť v tomto svete? Bez teba. Bez lásky. 

Oheň ma zožiera zaživa. Páli moje žily a údy a skrúca mi dušu, ktorá kričí. Láme mi srdce na kúsky a spaľuje, až kým z neho nezostane nič. Ničí ma to. Pohlcuje ma temnota. Bránim sa jej, ale nemám dosť síl. Prsty zahrabem do čerstvej zeminy. Kričím od bolesti. 

Vari zomieram? Čo sa to deje? 

Núti ma to vstať a roztiahnuť krídla. Bolesť vrcholí. Cítim, ako nimi prechádza energia. Akoby sa mi obracala koža naruby. Horím zaživa krutou bolesťou, až kým uvidím padať zopár čiernych pier. Bolesť ustane a ja opäť klesám na kolená. Zadýchaný a... iný.

Som hnev a zúfalstvo. Melanchólia a bolesť. Pohltil ma žiaľ neživých. 

Lapám po dychu. Obzriem sa cez plece a zahliadnem svoje ebenové krídla. Premena je dokonaná. Už necítim nič, len temnotu. Nekonečnú dávku smrtiaceho smútku, ktorá mi bude robiť spoločnosť už naveky. Bude kŕmiť moju dušu šialenstvom. Naplní moje noci a dni bezútešnou temnotou, ktorá mi bude do smrti pripomínať tento prekliaty deň.  

Ľahnem si na zem a z posledných síl vyťahujem farebné stuhy, kým ma slnko nespáli zaživa.

„Tam na malom kopci, kde rástol vysoký dub, tam odpočívaj moja milá. Poslednýkrát ti stuhu uviažem, poslednýkrát ti z lásky pošepnem:

 

Zomrel by som tisíckrát, aby si ty teraz 

mohla žiť.

Aspoň na malú chvíľu, posledným 

bozkom sa rozlúčiť.

Bez teba som len básnik v temnotách.

Uväznený v tieni a vlastných slovách.

Sám, samučký budem blúdiť lesom,

pohltený smútkom a hnevom.

To bol môj osud, už to viem.

Sám v tomto lese zošaliem.

To nič, múza moja. 

To tys bola tá dobrá.“